Nestáva sa to často, ale keď tá chvíľa príde, čas a priestor prestávajú byť dôležitými veličinami. Myseľ maximálne zaostruje na výtvarnú myšlienku, oko a ruka sledujú len jeden cieľ – tvoriť. Strhujúco a nástojčivo. Je to pocit blízky tranzu pohybujúceho sa na hrane reality a túžby. „A to je tá neopakovateľná chvíľa, pre ktorú ráno vstávam a neustále sa pokúšam z materiálu vydolovať život, či aspoň moju predstavu o ňom,“ hovorí Viťo Bojňanský, ktorý vytrvalo čaká na ten povestný okamih, keď múza otvára dvere svojho sveta. Viťo totiž vie, že aj na inšpiráciu treba byť pripravený. Pravda, sú dni, ktoré nie sú nasvietené povznášajúcim svetlom rámp, ale aj vtedy cez množstvo škíc hľadá ten správny tvar a cizeluje myšlienku.

Je to určite aj preto, že Viťove sochy a obrazy sú cestou bežca na dlhé trate. Nikdy nič neoklamú, vyblýskané pozlátko lacných foriem nechávajú ďaleko za sebou. Na prvý pohľad by sa zdalo, že najdôležitejšou inšpiráciou sú ľudia, zvieratá a príroda, ale Víťo ich rád ponára do neidentifikovateľného tajomstva. Vonkajší tvar zostáva v polohe tušeného. Zaujíma ho totiž vnútorný život jeho diel. Tam sa odohráva pohyb, v ktorom divák môže odhaliť nové vzťahy. Rád objavuje nevyskúšané a k takým neprebádaným územiam patrí aj najnovšia sochárska tvorba, s ktorou sa premiérovo predstavuje na výstave v Danubiane.

Nosným materiálom je dural, ktorý v tvarovej perforácii nadľahčuje často veľkorozmerné plastiky. Kolekcia však nie je výsledkom náhody a materiál nie je prostriedkom momentálneho vzplanutia. „Nosím ho už v sebe niekoľko rokov,“ vyznáva sa Viťo. „Presne od mojej návštevy Paríža spred dvoch rokov, keď ma pri jednej sochárskej realizácii očaril tento materiál. Ale až teraz dozrel čas na jeho spracovanie a ja som doslova cítil ako som sa zhlboka nadýchol.“

Viťo teda nateraz odkladá overený bronz a kameň a modeluje svoje sny zo vzdušného a transparentnejšieho duralu, ktorý je brúsený a niekedy kombinovaný s farebným sklom. Rafinované otvory v tele sochy umožňujú netradičné priehľady a ponúkajú komunikáciu s okolitým priestorom. Socha tak vystupuje zo svojej hmoty, zhadzuje ťažký obal a svojou ľahkosťou sa snaží rozprávať nové príbehy – o sebe, o tvorcovi, o divákovi. Plastiky však nie sú osamotené a do jednotlivých kapitol zapájajú aj obrazy. Tie akoby schádzali zo stien a spoločne sa prelínajú v divákovom oku.

Vnútorný svet je v prípade Viťa Bojňanského naozaj zrkadlo umelcových vášní. Rád necháva na seba pôsobiť minulosť, aby vedel, čo bude nasledovať. Citlivo odkrýva nánosy ľudskej pamäte a vytvára si svoj originálny svet. Rád v ňom mení scénu a zo sochára sa stáva maliar. Hoci je Viťo bytostný sochár, plátno nie je len doplnkom plastík, ale pôsobivým farebným svetom tvarov, ktorý je divákovi dôverne známy.

V jednom rozhovore na otázku, čo robí maľbu dobrou, excentrický Friedensreich Hundertwasser povedal: „Keď je maľba plná zázrakov. Keď z nej cítite šťastie, keď vás rozosmeje, alebo rozplače, keď vás veci dojmú. Môže to byť podobné kvetu, podobné stromu. Niečo ako príroda." Tento citát sme neuviedli náhodou. Jeden z duchovných otcov Viťa Bojňanského tlmočil aj jeho ambície. Aj Viťo jednoducho chce, aby sa ľudia pri jeho dielach cítili - príjemne.

Ľudo Petránsky ml.